Bol raz jeden les, v ktorom okrem zvieratiek a stromov žil aj pán zverolekár – Doktor Jajbolí. Všetci ho mali radi, lebo vedel každému správne pomôcť s jeho boliestkou.  Každé ráno budil obyvateľov lesa i mestečka krásny spev kohútika Zlatohláska. Jediný, komu tým liezol na nervy, bola čarodejnica Hašterica. A keďže nemala rada smiech, pohodu a ani dobro, Zlatohláska uniesla. Ľudia aj zvieratká sa budili namrzení a nervózni. Z pokojného mestečka sa stalo mesto hádok.Doktor Jajbolí sa na to už nedokázal pozerať a tak sa vybral na pátraciu akciu po kohútikovi Zlatohláskovi.

Lieky ozaj nie sú na hranie!

To nie, to nie, to veru nie!

Lieky sú na liečenie.

Veď to každý dobre vie.

Alebo nie???

Lieky veru nie sú cukríky,

sladké ako ďatle z Afriky.

Aj tie pekné, farebné,

sú poriadne zákerné!

To každý vie

Čípky, kvapky, dražé, tabletky,

nie sú vôbec hračky pre dietky,

sú iba na liečenie,

veď to každý dobre vie!

Alebo nie???

To každý vie!!!

Toho kto sa s liekmi hrá -

Toho kto ich do úst dá -

Toho kto ich ochutná -

Óu! Nie!Toho čaká trápenie,

strašné brucha bolenie

,bodanie, hlodanie,

pichanie a pálenie...Óu! Jé! To nie!

Pretože lieky ozaj nie sú na hranie!

Na jašenie?

Nie!

Na bláznenie?

Nie!

Na mlsanie?

Nie!

Na jedenie?

To už vôbec nie.

Lieky vôbec nie sú na hranie.